Európska Únia – ale aká ?
60 výročie podpísania Rímskych zmlúv, ktoré boli naštartovaním európskej integrácie je nesporne dobrou príležitosťou zamyslieť sa nielen nad budúcnosťou samotnej Európskej Únie, ale aj celého európskeho kontinentu. Treba však povedať, že skutočným začiatkom procesu celoeurópskej spolupráce nebol 25. marec 1957 ale 5. máj 1949 kedy 10 európskych krajín z iniciatívy francúzskej vlády podpísalo zmluvu obsahujúcu Štatút Rady Európy. Aj keď sa jej viaceré ciele nenaplnili zohrala tak pred vznikom Európsko-hospodárskeho spoločenstva, neskôr Európskych spoločenstiev a súčasnou Európskou Úniou významnú úlohu v rozvoji povojnovej spolupráce európskych krajín.
Samotné Rímske zmluvy 6 signatárov zo 6 krajín západnej kontinentálnej Európy boli podpísané v období bipolárneho sveta rozdelenej Európy a vrcholiacej studenej vojny. Politici akosi rýchlo zabudli na hrôzy 2 svetovej vojny a rýchlo sa vrhali do opätovného zbrojenia a zvyšovania napätia na kontinente. Preto ani nebolo možné realizovať základnú myšlienku otcov integrácie, že len zjednotená Európa dokáže zaručiť mier.
História však dokázala správnosť nastúpenej cesty a členské krajiny EHS a neskoršie Európskych spoločenstiev či Únie zaznamenali vo svojom vývoji významný pokrok. Počas niekoľkých desaťročí sa projekt európskej integrácie stal symbolom úspechu. Posledné desaťročie však odhalilo viaceré problémy, ktoré ukázalo slabiny integrácie a často aj neschopnosť európskych lídrov ich pozitívne riešiť. Niektoré pramenia z toho, že sme zabudli na odkaz zakladateľov integrácie, ďalšie z urýchľovania viacerých procesov predtým ako predchádzajúce boli zvládnuté - či výrazne a neprimerané zbyrokratizovanie európskych inštitúcií.
Pokiaľ ide o odkaz zakladateľov čím ďalej tým viacej zabúdame na ochranu nášho historického, kultúrneho a spoločenského dedičstva. Veľmi rýchlo a ľahkým spôsobom opúšťame to čo po stáročia budovali naši predkovia vytvárajúc európsky hodnotový systém. Vlny prisťahovalcov či migrantov sem neprichádzajú aby si osvojili európske hodnoty, ktoré podľa všetkých definícií mali byť práve motiváciou migračných a utečeneckých pohybov, ale aby transférovalihodnoty spoločenstiev, z ktorých z rôznych dôvodov unikajú. Tým sa stráca jedna zo základných myšlienok integrácie a tou je mier a bezpečnosť. Dnešná Európa je pre občana menej bezpečná ako Európa včera a Európa zajtrajška bude bohužiaľ ešte menej bezpečná, ako tá dnešná.
Integrácia po dlhý čas zabezpečovala rast blahobytu občanov. Dnes v dôsledku znižovania konkurenčnej schopnosti a výrazného preregulovania európskej ekonomiky a neudržateľných vysokých sociálnych nákladov Európska Únia stráca svoju pozíciu v globálnej ekonomike a tým aj celý systém životnej úrovne sa stáva neudržateľný. Napokon sme tiež opustili základnú myšlienku celoeurópskej spolupráce a budovania Európy od Atlantiku po Ural. Musíme viacej hľadať to čo nás spája a riešiť to čo nás v Európe rozdeľuje. Kontinentálna európska spolupráca je predpokladom úspešnej Európskej Únie, ale aj zbytku Európy. Opätovne sme ľahko zabudli na 2 svetovú vojnu, studenú vojnu a už tu máme informačnú vojnu. Nezabúdajme, že akákoľvek vojna má svoje deštrukčné dôsledky.
Urýchľovanie procesov integrácie bez toho aby sme mali zvládnuté predchádzajúce vytvára antiintegračné nálady. Určite nie je v súčasnosti doba na politickú integráciu, na ktorú zďaleka nie sú vytvorené podmienky. Stále je veľa deliacich čiar vo vnútri Únie, napríklad pozícia veľkých a malých krajín, starých a nových krajín, členov eurozóny a ostatných členov, členov Shengenského priestoru a iných. Do toho vstupuje prvý význačný dezintegračný krok, ktorým je vystúpenie Veľkej Británie z Únie. Naviac súčasná mimoriadne nízka akceptovateľnosť kľúčových európskych inštitúcií občanmi členských krajín a ich nedôvera voči európskym lídrom by mala byť mementom, ale aj výzvou riešiť súčasné problémy v prospech občanov a členských krajín. Nenastoľovať nové ťažko dosiahnuteľné ciele, ale koncentrovať sa na doriešenie súčasných problémov a najmä vrátiť istoty a dôveru občanom Európskej Únie.
Vysoký stupeň byrokracie a bruselskej regulácie negatívne ovplyvňujú denný život občanov a firiem. Vytvárajú hrádzu medzi členskými krajinami a bruselskými úradníkmi, tlačia firmy k delokalizácií svojich aktivít. Všeobecne je pre firmy len málo pozitívnych ekonomických a finančných signálov, ktoré prichádzajú z bruselskej centrály Európskej Únie. Brusel zabudol, že je tu pre členské krajiny, pre občanov a firmy a nie naopak.
Keď sa teda zamýšľame nad našou budúcnosťou treba v prvom rade nájsť odpovede a riešenia nastolených otázok. Cesta určite nie je v dvoj či viacrýchlostnej Európe. Je to iba ďalší krok k dezintegrácii a v konečnom dôsledku v oslabení všetkých členských krajín. Riešenia nie sú ani v päť variantnej predstave Európskej Komisie. Riešenie je v pragmatickom prístupe zavŕšenia tých procesov, ktoré sú rozpracované, ale nedotiahnuté do konca, dôkazom čoho je aj nedôsledné fungovanie mechanizmov vnútorného trhu. Hlavným cieľom však musí byť návrat k dôvere v európsky integračný proces a v jeho schopnosť udržať pozitíva, ktoré sme v priebehu 60 rokov nesporne dosiahli, garantovať bezpečnosť a istoty pre občanov Európskej Únie, ochraňovať európske hodnoty a byť vyrovnaným hráčom v globálnej politike a ekonomike.
Doc. Ing. Peter MIHÓK, CSc.
predseda SOPK